Ako sa ukladajú znaky a text

Pridaj komentár

Počítač pracuje s binárnou sústavou, čiže pre uchovanie, spracovanie a šírenie informácií musíme informácie preložiť do binárneho kódu. Preto je potrebné všetky textové, obrazové a zvukové informácie ukladať v počítači pomocou núl a jednotiek.

Textovú informáciu zapíšeme v počítači tak, že pre základ zápisu textu zvolíme znak a preň vhodné kódovanie.

Kódovanie znakov

Hľadanie spôsobu, ako pomocou 0 a 1 zakódujeme písmená abecedy a, b, c, …, číslice 0, …, 9, interpunkčné znamienka ako bodka, čiarka, úvodzovky…, ďalej medzeru, Enter, Tab…,  písmená s mäkčenmi a dĺžňami ľ, š, č, ť, ž, ý, á, í, é, ú, ô, … apod.

Týchto znakov je menej ako 256, čiže 28. Na kódovanie každého znaku použijeme 8 bitov. Skupina 8 bitov je jeden bajt (byte).

Kódová tabuľka, ktorá sa používa v prostredí Microsoft Windows pre stredoeurópske krajiny pod názvom kódová stránka 1250 (zdroj: http://www.microsoft.com/GLOBALDEV/Reference/sbcs/1250.mspx).

1250

Znakom priradíme binárne kódy, čím dostaneme kódovú tabuľku.  Ak chceme zistiť kód pre znak Š, tak ho vyhľadáme v tabuľke – nachádza sa v stĺpci 128 a v riadku 10. Keď tieto dve čísla spočítame, dostaneme kód pre znak Š, čiže číslo 138. V dvojkovej sústave je to 10001010.

Ak chceme nájsť znak, ktorého kód je 01001101, tak týchto  8 bitov rozdelíme na dve skupiny po 4 bity – 0100 a 1101. Keď ich prevedieme prvú štvoricu do desiatkovej sústavy a vynásobíme číslom 16, dostaneme číslo 64, ktoré určuje číslo stĺpca. Druhú štvoricu prevedieme do desiatkovej sústavy a dostaneme číslo riadka – 13. Hľadaný znak je M.

Pre kódovanie slov platí, že za seba zoradíme všetky kódy znakov. Nemusíme sa starať o medzery, nakoľko aj medzera je znak a má svoj kód.

Tabuľka uvedená vyššie nám zobrazuje jednu z viacerých možností kódovania.

Za posledných 30 rokov vznikli významné pokusy o jednotné kódovanie. Najrozšírenejšia je tzv. ASCII tabuľka (American Standard Code forInformation Interchange – Americký štandardný kód pre výmenu informácií). Jeho nevýhodou je, že každý znak sa kóduje iba siedmimi bitmi, čiže môžeme používať iba 27 = 128 znakov.

Ľubovoľný znak z ASCII tabuľky napíšeme tak, že stlačíte ľavé tlačídlo Alt a na numerickej klávesnici vyťukáme príslušný kód. Napríklad ľavý Alt + 64 napíše @.

ASCII tabuľka (zdroj: http://silent.melias.sk/assembler/ascii_tab.html)

ascii

Ďalším typom kódovania je UNICODE. Toto kódovanie používa 16 bitov na zakódovanie jedného znaku, čo umožňuje zakódovať 65 536 možných znakov. Tento počet znakov umožňuje zakódovať znaky všetkých abecied pomocou jednej medzinárodnej tabuľky.

Ukážka tabuľky kódovania UNICODE: http://www.tamasoft.co.jp/en/general-info/unicode.html

Tento spôsob kódovania používa i kancelársky balík MS Office a zabezpečuje, že ten istý znak má rovnaký kód v každej krajine i na každom type počítača.

Nevýhodou tohto kódovania je, že znaky v kódovaní Unicode, sú kódované 16 bitmi, a teda zaberajú viac pamäte ako kód ASCII.

Istým vylepšením tohto kódovania je kódovanie UTF-8. V tomto kódovaní jeprvých 128 znakov tabuľky ASCII (tieto sú pre všetky krajiny rovnaké), zakódovaných pomocou 8 bitov a zvyšné znaky sú zakódované 16, 24, 32, 40 až 48 bitmi.

Použitá literatúra:

http://sk.wikipedia.org/wiki/Kódovanie_(informatika)

Digitalizácia informácií a obrazu

Pridaj komentár

Počítače prijímajú iba digitálne informácie zapísané v binárnom kóde pomocou núl a jednotiek.

Tieto informácie vznikli:

a) priamo v počítači, buď prácou človeka alebo komunikáciou medzi počítačmi, sú už od svojho vzniku digitálne

b) sú analógového pôvodu, napr. snímky planéty, ktoré odfotografuje vesmírna sonda svojím technickým zariadením a odošle v digitálnom tvare riadiacej stanici na Zem.

c) sú to analógové informácie, napr. papierové fotografie, rukopisy, nahrávky piesní na platniach, zvuky a pod., ktoré chceme opäť použiť alebo spracovávať alebo kvalitne odložiť pre ďalšie generácie. Preto ich úmyselne digitalizujme, čiže pomocou vhodného technického zariadenia ako digitálny fotoaparát, skener, mikrofón so zvukovou kartou v počítači a pod. ich prevedieme do binárneho kódu.

Najdôležitejšou vlastnosťou digitálnych informácií je rýchlosť a jednoduchosť, s akou sa dá s nimi počítať, ako rýchlo sa dajú spracúvať. Pretože digitálna (číslicová) reprezentácia informácií je typická pre všetky počítače a moderné informačné a komunikačné systémy, tak ich všeobecne nazývame digitálne technológie alebo digitálne systémy.

Digitalizovať znamená rozdeliť a očíslovať.

Najjednoduchším spôsobom, ako dnes uchovávať obrazový materiál je zdigitalizovať ho. Digitalizácia znamená prevedenie obrazovej informácie z reálnych podmienok do dvojkovej sústavy – postupnosť 0 a 1.

Digitalizácia informácií pomocou moderných zariadení je rýchla a (na rozdiel od ručného vkladania do počítača pomocou klávesnice) prakticky bezchybná. Digitalizovať sa dá každý typ informácie – text, obraz, hudba, video, …, dokonca dnes už i vône. Digitálne informácie sa dajú uchovávať v obrovských objemoch. Dajú sa spracúvať na počítačoch neuveriteľnou rýchlosťou.

Keď chceme vedieť, ako sa zobrazuje v počítači napríklad slovo AHOJ, stačí, keď ho napíšeme do grafického programu, napr. Skicár. Po jeho napísaní si zvolíme lupu (Zobraziť -> Lupa), čím dané slovo zväčšíme a  zobrazíme si aj mriežku (Zobraziť -> Lupa -> Zobraziť mriežku). Nami zadané slovo nám grafický program zobrazí a rozdelí na malé štvorčeky, kde v každom štvorčeku máme príslušnú farbu. Každý štvorček tvorí obrazový bod.

Čiže každá farba vo štvorčeku má svoje číslo, ktoré je v počítači zapísané vo forme binárneho kódu. Od počtu farieb závisí aj počet bitov, ktoré potrebujeme na zakódovanie informácie v binárnom kóde. Pri digitalizácií obrázka, ktorý by bol čiernobiely, tak by sme vedeli, že každý bod môže mať iba dve farby – čiernu a bielu, čiže by nám stačili 0 a 1. Ak by sme použili menej ako 4 farby, každý bod by sme zapísali ako dvojicu bitov. Pre pestrú paletu s tisíckami farieb by sme potrebovali až 24 bitov.

S digitalizáciou sa úzko spája pojem multimédium. Multimediálny obsah znamená spojenie týchto informácii v ľubovoľnej kombinácii:

  • obraz;
  • zvuk;
  • text;
  • animácia;
  • video;

S digitalizovaným obrazom sa dnes stretávame takmer všade: reklamné pútače, televízia, fotografia, video, atď. Dokonca môžeme počuť aj o digitalizácii literárnych diel, či obrazov. Príkladom môže byť Zlatý fond denníka SME, ktorý digitalizuje diela slovenských autorov.

Formáty digitálnych obrazových materiálov

Pri práci s grafikou sa stretávame s rôznymi formátmi grafických súborov:

Začnime obrázkami:

  • GIF (Graphic Interchange Format) je formát súboru, ktorý bol navrhnutý na prenášanie obrázkov. V súbore je uložený rastrový obrázok, ktorý je skomprimovaný. Čiže v obrázku sa rozpoznávajú skupiny rovnakých alebo podobných obrazových bodov a do súboru sa o tom zapíše iba krátka informácia. Takto skomprimovaný obrázok zaberá na disku málo miesta. Nevýhodou je, že obrázky musia obsahovať najviac 256 rôznych farebných odtieňov, čiže pri mnohofarebnom obrázku a následnej redukcii farieb sa stráca jeho kvalita.
  • JPG/JPEG (vyvinutý firmou Joint Photographic Experts Group) – je určený na prenos rastrových obrázkov, ktoré obsahujú veľa farebných prechodov – napríklad fotografie. Do súboru sa uloží skomprimovaný obrázok, ktorý sa komprimuje tzv. stratovou kompresiou. Pri stratovej kompresii sa využíva skutočnosť, že pri porovnaní originálneho a skomprimovaného obrázka človek nevníma rozdiely medzi jemnými farebnými prechodmi. Tak sa do súboru uložia informácie o farebných prechodoch, ktoré nemusia úplne zodpovedať farbám originálneho obrázka. Fotografia v súbore JPG zaberie asi desatinu miesta oproti súboru BMP. Nevýhodou JPG je, že dobre sa skomprimujú iba tie obrázky, ktoré neobsahujú ostré hrany.
  • PNG (Portable Network Graphics) – grafický formát určený pre web, bohužiaľ ho nepodporuje prehliadač Internet Explorer 6;
  • BMP – Bitová mapa (Windows Bitmap) je najčastejší grafický formát, s ktorým sa stretávame pri práci v MS Windows. V súbore je uložený rastrový obrázok (bitová mapa). Nevýhodou BMP súborov je, že aj jednoduchý obrázok zaberá na disku veľký priestor.

Vyššie vymenované formáty obrázkov sú len málo z veľkého množstva na trhu ponúkaných.

Formáty MGP, AVI, MOV
Tieto formáty slúžia na prenos zvuku a videa. Video je vytvorené mnohými za sebou nasledujúcimi obrázkami. Ich rýchle premietanie na obrazovku vytvára dojem pohybu.

  • AVI (Audio Video Interleaved) – prepojenie audio a video formátu do jedného celku;
  • MPEG (Moving Picture Experts Group) – označuje štandard, ktorý by mal zabezpečiť správne prehrávanie videa vo väčšine prehrávačov;
  • WMV (Windows Media Video) – štandard od firmy Microsoft, ktorý ponúka v operačnom systéme Windows;
  • …

Použitá literatúra:
Salanci, Ľ. Práca s grafikou, Informatika pre stredné školy, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 2004, ISBN 80-10-00531-2

Charakteristika operačného systému

Pridaj komentár

Operačný systém (OS) tvorí skupina programov a prostriedkov, ktoré umožňujú beh ďalších aplikácií. Je to súbor technológií, ktoré boli navrhnuté, aby umožnili počítaču vykonávať určité funkcie.

Existuje veľa operačných systémov:

  • Microsoft Windows

windows-7

  • Linux

  • Mac OS

OS nám uľahčuje ovládanie počítača, prácu s aplikáciami a zjednocuje vzhľad. Vďaka nemu nám aplikácie bežia v oknách, ktoré môžeme presúvať, zväčšovať alebo zatvárať.

Vlastnosti OS:

  • umožňuje na jedinom počítači spúšťanie a beh viacerých programov a aplikácií súčasne,
  • vymieňa údaje medzi aplikáciami,
  • komunikuje s užívateľom prostredníctvom periférnych zariadení,
  • organizuje programy a súbory údajov na pamäťových médiách,
  • vytvára a spúšťa užívateľské programy,
  • zabezpečuje ochranu proti strate údajov pri výpadku napätia, neoprávnenom prístupe,
  • komunikuje s inými systémami v sieti,
  • …

Vo všeobecnosti delíme OS na nasledujúce časti:

  1. Jadro (výkonná časť) – je umiestnené v pamäti a podľa potreby spúšťa (inicializuje) alebo nahráva do pamäte ostatné dôležité časti OS.
  2. Monitor (od slova monitorovať = sledovať) – nazývaný aj interpreter príkazov. Zabezpečuje komunikáciu systému s užívateľom. Prijíma a rozpoznáva impulzy z klávesnice, zisťuje význam príkazov, aťd.
  3. Ovládače (drivery) – sú oblužné programy vstupných a výstupných zariadení.

Operačný systém je teda zjednodušene súbor programov, ktorý riadi a kontroluje činnosť hardvéru, ale aj softvér v počítači, stará sa o efektívne využitie operačnej pamäte a procesora, o optimálnu komunikáciu medzi všetkými používanými technickými aj programovými prostriedkami.

Inicializuje sa vždy, keď sa spustí alebo resetuje počítač, a umožňuje nám vykonávať obsluhu prostriedkov počítača pomocou svojich príkazov (napr. zmena diskovej mechaniky, prezretie obsahu, spustenie programu, vytlačenie súboru na tlačiareň, kopírovanie a vymazávanie programov, …).

Čo je informácia

Pridaj komentár

Slovo informácia pochádza z latinského slova informare, čo znamená dať niečomu formu, oboznámiť, poučiť.

Informácie nie sú objavom posledných desaťročí. Sprevádzajú človeka od pradávna, sú jeho pamäťou, záznamom toho, čo ľudstvo objavilo a vytvorilo. Majú veľa rôznych podôb, napr. jaskynné maľby, záznamy o záplavách na rieke Níl, rukopisy rímskych filozofov, ľudové piesne, modlitby, mapy, čiarové kódy, ľubovoľné návody, …

Informácia zahrňuje v sebe správu spolu s jej významom pre príjemcu. Je to správa, ktorá vyjadruje istý stav, slúži nejakému cieľu alebo vyvoláva nejakú akciu. Správa sa stáva informáciou buď v dôsledku ľudskej interpretácie alebo tým, že ju spracujú algoritmy, alebo že je uložená v súboroch.

Pozrite sa na nasledujúci obrázok a povedzte, čo vyjadruje:

salek-inigma(zdroj)

Je to informácia? Informoval Vás o niečom?

A tento?

everest (zdroj)

Každá informácia má tieto vlastnosti:

  • možno ju merať – jej množstvo (kvantitu), napr. na pošte sa platí za telegram podľa počtu slov (počet slov je vyjadrením množstva informácie)
  • má svojho adresáta – pre ktorého môže, ale nemusí mať význam. Z tohto hľadiska teda môžeme informácie rozdeliť na užitočné a neužitočné

Z toho nám vyplýva vzťah medzi údajom a informáciou: Každá informácia musí byť súčasne údajom, ale nie každý údaj musí byť pre nás informáciou s nenulovým obsahom.

Rozdiel medzi údajom a informáciou ilustruje napr. takáto situácia: Keď sa nás niekto spýta, koľko je hodín – my sa pozrieme na hodinky a povieme: „Je 8 hodín.“ Pre nás to bol údaj, pretože sme po pohľade na hodinky vedeli, koľko je hodín. Ale pre toho, kto sa nás pýtal, koľko je hodín – to bola informácia, pretože mu povedala niečo nové.

Uchovávanie informácií:

Prvými nosičmi informácií boli steny jaskýň, hlinené tabuľky, papyrus a neskôr papier. Objavom kníhtlače sa stal papier najdôležitejším prostriedkom na uchovávanie a šírenie informácií.

Objav a vývoj písacieho stroja predstavuje prvý krok k mechanizácii zápisu a rozmnožovania textov na papieri.

Rastúci objem informácií ukázal, že papier nie je dostatočným médiom. Preto dnes používame magnetické pásky, CD, DVD a USB kľúče. Majú oproti papieru väčšiu kapacitu a dovoľujú dokumenty, texty a údaje opravovať, kopírovať, posielať e-mailom, vkladať do iného dokumentu alebo na webové stránky, spracúvať rôznymi spôsobmi …

Informácie na začiatku 3. tisícročia sú ľahko dostupné, ale je ich tak veľa, že potrebujeme pomôcky na ich vyhľadávanie (indexy, katalógy alebo vyhľadávacie webové stránky) a spracúvanie (počítače). Škola už nemôže byť miestom, kde informácie iba získavame. Musíme sa tu tiež naučiť, ako sa vzdelávať, ako informácie vyhľadávať a spracúvať a ako ich zverejňovať.

Delenie informácií:

  1. analógové – človek vníma informácie svojimi zmyslami  ako spojitý sled javov (zvukové informácie vníma sluchom  hudba, ľudský hlas, svetelné informácie vníma zrakom – čítanie knihy, …)
  2. digitálne – pozostávajú z postupnosti jednotiek a núl, ktoré môžu niesť informáciu (o zvuku, obraze atď).

Z hľadiska využitia informácií ich delíme na záznamy (čísla, fakty) a algoritmy (postupy na výpočet, na riešenie problému a pod.).

Základná jednotka informácie

1 bit (označenie 1b – bit = ang. binary digit) je označenie informácie, ktorá môže nadobúdať buď hodnotu nula alebo jedna. Je to najmenšia jednotka informácie. Na popísanie viac ako dvoch stavov je potrebné použiť viacero bitov.

Počet potrebných bitov L matematicky určíme ako logaritmus počtu možností N pri základe 2.

L = log2N

Skupina 8 bitov sa nazýva  Byte (bajt)- označenie 1B.

1B = 8b

1KB = 1024B

1MB = 1024KB

Použitá literatúra:

http://sk.wikipedia.org/wiki/Informácia

Algoritmus a program

Pridaj komentár

Algoritmus všeobecne

Jednoznačný zrozumiteľný postup umožňujúci z daných vstupných údajov získať v konečnom čase po vykonaní konečného počtu krokov správne výsledky – riešenie danej úlohy.

Vlastnosti algoritmu

  • jednoznačnosť (determinovanosť) – v každom momente vykonávania musí byť jednoznačne určené, ktorá činnosť bude realizovaná ako nasledujúca,
  • konečnosť (rezultatívnosť) – postup skončí v konečnom čase po vykonaní konečného počtu malých krokov, kedy sa získajú správne výsledky,
  • všeobecnosť (hromadnosť) – postup musí byť použiteľný pre celú množinu vstupných údajov (musí riešiť problém všeobecne a nesmie sa zúžiť na riešenie niektorých špeciálnych prípadov),
  • opakovateľnosť – viackrát pri rovnakom vstupe musí byť aj rovnaký výstup,
  • zrozumiteľnosť a prehľadnosť.

Algoritmus z hľadiska programovania môže byť vyjadrený

  • graficky – vývojové diagramy,
  • slovne,
  • matematicky – riešenie sústavy rovníc, matice, determinanty, vzťahy medzi premennými, …
  • programovacím jazykom – Pascal, C#, C, …

Algoritmizácia

Činnosť na zostavenie algoritmu tak, aby spĺňal požadované vlastnosti.

Program

Program je postupnosť príkazov (inštrukcií) programovacieho jazyka, ktorou popisujeme, ako má počítač riešiť úlohu.

Programovanie je tvorba programov, zapísanie riešenia úlohy (algoritmu) do konkrétneho programovacieho jazyka.

Tvorbou programov pre počítač sa zaoberá softvérové inžinierstvo. Prebieha v 4 etapách:

  1. rozbor problému – presne si odpovieme na otázku, čo treba riešiť. Sformulujeme zadanie problému a požiadavky na vznikajúci program.
  2. návrh riešenia – preskúmame, ako sa da daný problém riešiť. Pri hľadaní riešenia vychádzame z toho, čo o danej oblasti vieme, aké máme prostriedky na riešenie problému. Výsledkom tejto práce je algoritmus vedúci k splneniu úlohy.
  3. realizácia – prepis navrhovaného algoritmu do programovacieho jazyka. Súčasťou tejto etapy je aj napr. príprava obrázkov, zvuku, hudby a pod.
  4. údržba – vytvorený program sa už používa a pri jeh údržbe odhaľujeme a opravujeme skryté chyby, prispôsobujeme program požiadavkám používateľov, vyvýjame novšie verzie a pod.

Abú ’Abdalláh Muhammad Ibn Músá al-Chvárizmí (Chvarizmí, Chovarizmí, Choresmí) bol perzský matematik a astronóm.

Pochádzal pravdepodobne z perzského mesta Chórezm (dnes Chiva v Uzbekistane), jeho meno znamená v arabčine jednoducho z Chórezmu. Chórezmího rodný jazyk bol pravdepodobne perzský (farsí), alebo skôr dnes už mŕtvy chórezmský jazyk z rodiny iránskych jazykov. Svoje diela však písal po arabsky, ktorý bol vedeckým jazykom islamského sveta.

Žil a pôsobil v Bagdade na dvore siedmeho chalífa Al-Ma’múna Abbása.

Algoritmus a Cvárizmí

Meno Al-Chórezmí bolo v stredoveku latinizované na Al-Gorizmi, neskôr na Algorithmi a stalo sa základom slovaalgoritmus, čo znamená postup (výpočtu).

Úloha

Pred tabuľu sa postavia dvaja študenti chrbtom k sebe. Jeden si z topánky vytiahne šnúrku úplne preč tak, že ju drží v ruke a topánku má nasadenú na nohe. Druhý študent ho naviguje, ako šnúrku navliecť do topánky krok za krokom tak, aby bol postup pre študenta so šnúrkou dobre zrozumiteľný. Ten vykonáva len kroky „navigátora“ a dáva mu spätnú väzbu, či rozumie, či šnúrka je na svojom mieste a podobne.

Ďalší študent môže „navigátora“ vystriedať a krok za krokom algoritmicky navigovať študenta so šnúrkou tak, aby si ju úspešne zaviazal.

Použitá literatúra

  • http://sk.wikipedia.org/wiki/Muhammad_al-Chorezmí
  • http://skola.dvp.sk/poznamky/pascal.php

Grafická informácia – šifry a kódy, binárny kód, dvojková sústava

Pridaj komentár

Pri komunikácií a prenose informácií využívame šifrovanie a kódovanie správ, ktoré chceme úspešne doručiť k adresátovi.

Šifry

Šifry slúžia na utajenie obsahu komunikácie. Metódy šifrovania sa vyvíjali od  čias starovekého Egypta a do dnešných čias sa neuveriteľne zdokonalili. Hlavným dôvodom je, že cez internet sa v dnešnej dobe preposielajú citlivé informácie ako sú rodné čísla, čísla účtov a pod. Preto je potrebné, aby šifrovanie bolo čo najlepšie.

Kódovanie

Hlavným cieľom kódovania je prenášanie informácií, avšak nie vždy ide o utajenie. Často je potrebné prispôsobiť sa možnostiam technického zariadenia (vznikla Morseova abeceda ako jazyk pre telegraf) alebo možnostiam ľudí, ktorí navzájom komunikujú (Braillovo písmo pre nevidiacich).

Kódovanie informácií je ľubovoľná, vopred dohodnutá množina pravidiel, vďaka ktorej sa šíria informácie ďalej.

Morseova abeceda – morzeovka – vyvinul ju Samuel Morse v roku 1838 ako spôsob kódovania správ pre telegraf. Každému písmenu a číslici zodpovedá séria bodiek a čiarok.

Braillovo písmo – pomenované podľa Louisa Brailleho, ktorý používal 6 vystupujúcich bodov v rôznych komunikáciách pre rôzne znaky.

Binárny kód

V počítači sú všetky informácie a programy uložené, zapísané a kódované pomocou núl a jednotiek. Tento zápis sa nazýva binárny alebo dvojkový kód. Najmenšia jednotka binárneho kódu sa nazýva bit(bit = ang. binary digit). Bity sú zoradené v skupinkách po ôsmich a nazývame ich bajty (B = Byte).

b (bit) – 0 alebo 1
B (byte / bajt) = skupina 8 bitov
1KB je 1024 B (1024 bajtov)
1MB je 1024KB
1GB je 1024 MB
1TB je 1024 GB

Dvojková sústava

V bežnom živote používame desiatkovú sústavu, čiže cifry od 0 po 9. Počítač pracuje v dvojkovej sústave (cifry 0 a 1), pretože tak pracuje rýchlo a jednoducho.
0 sa píše ako 0, 1 ako 1, 2 ako 10, 3 ako 11, …

Prevod z desiatkovej sústavy do dvojkovej:

– pri prevode z vyššej sústavy (desiatkovej) do nižšej platí, že budeme používať delenie, takže číslo 5 v desiatkovej sústave premeníme do dvojkovej nasledujúcim postupom:

Úloha: Premente nasledujúce čísla z desiatkovej do dvojkovej sústavy: 9, 17, 31, 44, 77 a 3926.

Prevod z dvojkovej sústavy do desiatkovej:

Úloha: Premente nasledujúce čísla z dvojkovej sústavy do desiatkovej: 1000, 1111, 10101, 11101, 1100011.

Použitá  literatúra:

Kalaš, I. Informatika pre stredné školy, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava 2001, ISBN 80-10-00528-2